Podrobné info :
Pohľad na umenie Igora Dudu- The End a jeho tień
Výhodou priateľstva s autorom je, že poznám komplexne jeho dielo a nevýhodou je, že to môže ovplyvniť triezvosť kritického úsudku. Autorova tvorba nie je vždy v súlade s /módnymi/ tendenciami a metódami v humanitných vedách o umení. Svoje dlhoročné priateľstvo s Igorom Dudom považujem za dar, vďaka nemu som mohol hlbšie spoznať jeho originálne grafické dielo v stálom vývoji ako stav látky, schopnej reakcie vo chvíli svojho vzniku. Umelec sa napokon výrazne líši od väčšiny predstaviteľov mladších generácií - oslobodených a zasiahnutých, hnaných propagandou senzácie a úspechu, pričom zároveň preberajú úlohu svojich manažérov, a tým akoby si približovali stagnáciu svojho diela. Uprednostňuje ozvenu skromného ateliéru a nezaujíma sa o vlastnú propagáciu svojej práce zatiaľ z dôvodov, ktoré môžem len predpokladať . Jeho tvorba sa preto vynára pomaly, akoby z ničoho nič, z bludísk vizuálnej kultúry posledných desaťročí.
Tendencie a metódy v humanitných vedách sa postupne menia, rozchádzajú alebo približujú k autorovi a jeho tvorbe. Našťastie som vždy zastával názor, že je najrozumnejšie uvažovať o nich v impozantnej konjugácii, najmä keď sa jeden a druhý fenomén dobre poznajú. Nakoniec teda - napriek nedopovedaniu, ktoré sa skrýva za tým, kto píše - považujem svoje dlhoročné poznanie sa s Igorom Dudom za dar, ktorý rozširuje pole pozorovania a jasnejšie povedané, vynára sa jeho originálne grafické dielo, zachytené v stálom vývoji, chronicky statu nascendi.
Izolácia Igora Dudu je do istej miery založená na jeho spôsobe života. Aj keď v rokoch 1973-1977 v Strednej Priemyselnej Škole Drevárskej vyrastal pod vedením pedagógov Jána Kopnického, Zdenka Jeřábka, či Jána Krupicera, v skutočnosti dlhuje sám sebe všetko, a o to viac, že dlhodobé aktivity v nazeraní na umelecký akt, iba dnes zásadne prekonáva v svojej vizuálnej praxi, vo svojom kreatívnom okruhu. Stačí sa pozrieť na citované termíny a médium, v ktorom to Duda hovorí najviac a v ktorom väčšina jeho vízií zaznieva. Myslím si však, že práve teraz sa intenzívne vyvíja správnym smerom a vstupuje na cestu, ktorá ho môže priviesť k naplneniu dlhodobo odďalovaných cieľov.
Neprirodzene dlhá a pretrvávajúca neistota, zvedavosť, oslabujúca akúkoľvek dokonalosť sú neoddeliteľnými vlastnosťami jeho charakteru. No čoraz väčší počet umeleckých objavovaní, sa rodí v tejto atmosfére. Dozrievajú v mnohých variantoch a sú transformované zo série do série, ukazujúce boj so stavom mysle, ruky, a nástroja. Vysoko si cením túto poctivosť a odhaľujem jednotlivé prepojenia tohto procesu postupne. Hľadanie dokonalých štruktúr, ktoré uspokoja autora, aj možného diváka, sa snažia vyrovnať s prvkami obrazu poznania vedomia a dokonca aj s bolestivým priznaním , s vedomím, že sa tak s veľkým úsilím vôbec nestane, alebo autor zatiaľ hotové dielo odloží do ad acta, prípadne ho predsa len predstaví mne ako divákovi.
Máme pred sebou potenciálneho introvertného lovca pokladov, ktorý v každej etape stvorenia v konečnom dôsladku vytvára abstraktné kompozície v horúcom alebo studenom, tekutom alebo geometrickom prúde, pričom nemajú čisto technický zmysel- virtuozitu bez ideje, a tak v mysli a obraze zladzujú maximalizmus s minimalizmom. Zároveň je Duda pochmúrnym intelektuálom, ktorý sa rád vyjadruje symbolickými nejednoznačnosťami, inšpirovaný rôznymi starými či modernými javmi alebo obrazmi v možnostiach ich okamžitého uchopenia, a v komplexnom prelínaní sa. Cesta, ktorú si vybral, a ktorou kráča pred očami druhých bez toho, aby zahmlila stopy úzkosti, pochybností a prinášala so sebou nížiny a vrcholy rozsiahlej tvorby, diela silných a pominuteľných etúd, je pre neho cesta morálnej slobody a slobody jeho myslenia. Obľúbeným výrazovým prostriedkom Igora Dudu je imaginárna , či skutočná jednoliata subtílna kresba, ktorou sa usiluje o výraz ako dôkaz citlivosti a možnosti vyjadrenia myšlienky na ktorú sa podujal, v kombinácii s počítačovou grafikou, ktorá ukrýva vitalitu čisto galerijnej, dekoratívnej a funkčnej tvorby.
Duda osciluje na hranici figurácie a dosvitu, páči sa mu ilúzia a nejasnosť hmoty. Fotodokumentácia ľudí, miest, smetí, neporiadku plagátových, či neplagátových plôch, prírody a krajiny je len podkladom na tvorenie tak, akoby vracal pravdu poézii a maliarstu, a aby tak odhalil existenčné podtóny filozofie na ktorej sú postavené.
Často kombinuje vznešené a svetské prvky, sviatočný a každodenný poriadok. Spojuje cudzie motívy a prvky bez toho, aby ovplyvňoval vzorec rámu a farieb, a tak sa zdá, že prekračuje stanovený rozsah experimentov, a vedie nás do istého druhu fixácie, posadnutosti drsnými, popraskanými, kusovými textúrami a neočakávanými vzormi vecí, stien, chodníkov a ciest. Zvyčajne, takmer na sto %, ide o štúdium vybraných fragmentov reality, ak za realitu nepokladáme jeho skicár z hudobných tém, klobúkov, či inych štúdií. Takto sa rodí panopticum existencie, alternatíva vo svojich nekonečných pozoruhodných názoroch a pravdách.
Duda má záľubu v zákutiach mestských zón, ako podchod ŽSR v Banskej Bystrici /garbageizmus/, pretože sú spojené v rozšírenom organizme kolektívneho časopriestoru, s ich náhodnosťou a s určitým odtrhnutím od reprodukovaných variantov názornosti a reprezentácie v umení- /Canal a Impresionistikách vedúcich osôb mladšej generácie/. Reflexizmus vytvára umelec vo forme antagonizmu, popierania, protirečenia – tak ako to robia nekoľko rokov povojnoví dediči naturalistov 19. storočia, predstavitelia skupiny Nowa Huta v Poľsku, alebo Daniel Spoerri.
Duda účelovo spochybňuje spotrebiteľské návyky oka diváka, najmä keď sa odchyľuje od očakávaní v perspektíve estetického pohľadu, aj keď - opakujem - nezbavuje obraz harmónie, ktorá je známa zo skúsenosti avantgardy a neoavantgardy. Presvedčuje nás o tom napríklad zloženie okien tešínskeho bytového domu . Aká by bola táto grafika na predminuloročnej výstave v Brne, /Paneland/ ak by ju kurátori zaradili do scenára udalosti? – V čase už otázka vypršala, ale možno na inej múzejnej výstave o povojnovej stredoeurópskej realite a spomienkach na ňu si táto práca, rovnako ako ostatné z diskutovaných úspechov, nájde svoje miesto v budúcej konštelácii predmetov, v blízkosti vkusných blokových fantázií slovenského maliara Alexandra Eckerdta.
Autorský názov súčasnej výstavy The End a jeho tieň- je pokračovaním predchádzajúcej výstavy - AZOARA- baskicky- včerajšej noci vo ŠVK v Banskej Bystrici a vo Varšave s názvom APOKRYFY -/ dielo pochybného autora, pochybnej hodnovernosti alebo zámerne podvrhnuté/ slúži ako schématická pečať boja Igora Dudu s viditeľným a neviditeľným svetom pokory voči životu . Ich výsledky poukazujú na konštantné trenie medzi vnútornými duševnými a emočnými stavmi vyplývajúcimi zo znalostí, pamäti a citlivosti a veľkými traktmi alebo vrstvami civilizácie kamenných chrámov stredoveku a mrakodrapmi v stále vyšších mestách zajtrajška.
Grafické rozkladanie fotografií Pražských Hradčian, Palácu Kultúry Varšavy, Banskej Bystrice, pripomínajúc citlivosť obrazov Marka Rothka, Kazimira Maleviča, predstaviteľov maľby, ktoré sú dobre známe autorovi, reprezentantami maľby farebných, či jednoznačných plôch, povzbudzujúce prenikať skrze to, čo je skryté a dokonca tajné. Pri súčasnej abstraktnej objektovej nejasnosti Dudovho posolstva, podporovanej samotným médiom, môže byť diskutovaná grafika , trochu v tradícii medzivojnovej koláže a najsilnejšia v umení špekulatívnej fotografie Mana Raya a mágov niekoľkých generácií, ako napríklad - zmieniť sa iba o Čechoch a Slovákoch - Ladislav Emil Berka, Ladislav Borodač, Václav Chochola, Miloš Dohnány, Jaromír Funke, Miroslav Hák, Zuzana Mináčová, Ivo Přeček, Vilém Reichmann, Josef Sudek, Bohumil Šťastný, Miroslav Tichý, a najmä Svatopluk Jurek Klime, Jan Ságl, Jiří Šigut a Dušan Šimánek. Po upustení od určenia stupňa a špecifickosti príbuznosti ich úspechov je potrebné poznamenať, že Dudove kompozície sú predovšetkým palimpestami, ktorých konečný tvar - ak sa dá v tejto práci povedať stálym pohybom - by rovnako vyplynuli zo spomienok na varšavské, pražské a newyorské pobyty, nakoľko vrodená potreba skúmať okolitú realitu a jej odrazy uvedené v umení Dudu je jednoznačná, ale nielen to, nie je jasné či by bola, či je vyčerpaná jedna alebo druhá rozmanitosť. Názov výstavy naznačuje ich následnosť: apokryf by sa ukázal ako rezervácia tajnej knihy autorovho aktívneho ja, pomazaných ich výberom a sprístupnením verejnosti. Išlo by o vizualizáciu nevysloveného obsahu osobnej pominuteľnosti v rýchlo sa rozvíjajúcom množstve reklám, zvukov, graffiti, reprodukcie odpadkov, alarmujúcou rýchlosťou ... a mlčania.
Absorbujúca v tejto súkromnej biblii je grafika, v ktorej zvíťazilo dobývanie obrazu podľa umelcovho neobmedzeného nachádzania a farebnej kompozície. Vstúpil do dimenzie kontemplatívnej, monochromatickej abstrakcie, alebo abstrakcie odvodenej z výrazného, širokého gesta Wassiliho Kandinského, alebo z ducha jasného, vzrušeného, výnimočne osviežujúceho pop-artu. Najvýraznejšie diela na úrovni konca baroka ako jeho tieň, by sa mali čoskoro zahrnúť do zdrojov múzejných exponátov dokumentujúcich najnovšie slovenské úspechy v tejto disciplíne vizuálneho umenia, doteraz uznávané v ofsete Mariána Mudrocha, serigrafie Stana Filka, Viktora Hulíka, Igora Kalného, Michała Kerna, Tamary Klimovej, Rudolfa Sikoru, Miloša Urbáska a Jany Želibskej, tiež v počítačovej grafike Stanislava Bubána a Marka Kvetana v blízkosti Dudových diel, ako aj v dielach Daniela Fischera a Roberta Urbáska, ktorí okamžite použili citované techniky s účinkom skutočne hodným ustanovujúceho súhrnu.
Duda nielen pozerá na svet, ale pozorne ho počúvaním. Veľká séria grafiky so stavom vizuálnej a syntetickej ekphrasis /v konštrukcii ako bod poznania a prežitia daného fenoménu / pozostáva z portrétov Mariana Vargu, J. Lennona, P. Mc Cartneya, K. Richardsa, Diamandy Galás, Kurta Cobaina, Petra Hapku, Jimmyho Hendrixa, Krzysztofa Pendereckého, Edith Piaf, Roberta Planta, Igora Stravinského , Witolda Lutoslawského a ďalších. / Systematicky sa zaoberá imaginárnou transpozíciou vybranej zvukovej hmoty na obrazovku počítača, na papier/. Sprevádzajú ich menej často vybrané osobnosti ako Woody Allen, Marylin Monroe a Andy Warhol /medzi nimi je zvláštnosť Józef Piłsudski/. Galéria týchto postáv je pre interpreta zaujímavá dvoma spôsobmi: z hľadiska účinkov Dudovej projekcie po preskúmaní biografie, diel, psychologicky vybraných bohatierov a z hľadiska vnímania samotného Dudu ako portrétovateľa. Existuje tiež dojem, podporený faktami zo životopisu umelca, že niektoré diela spĺňajú všetky kritériá, ktorými sa riadia prvotriedne plagáty, ako sú nekomerčné variácie propagujúce kultúrne odhalenia minulosti a súčasnosti, najmä hudobné dedičstvo – koncerty klasického žánru a tzv.zábavnej scény. Grafika, ako aj krásne návrhy zo série Music- hudobné poznámky / napríklad Bogusława Lustyka na Poľskom území/, nepochybne čakajú na analýzu vedcov vzájomných umeleckých a hudobných odborov rámci iluminácie a korešpondencie tzv. sesterského umenia.
Prial by som si, aby sa úspechy Igora Dudu konečne vynorili medzi kultúrutvoriacimi hlasmi a šírili sa medzi moderných milovníkov súčasnej grafiky. Stále sa rozvíjajúce dielo si to zaslúži aj pri veľkoformátovom zastúpení, ktoré je poznačené osudom- tvárou mladého Franza Kafku, vyťaženého v pavučine tkanej z rebier gotického tvaru v banskoštiavnickom kostole Sv. Kataríny. Pohyblivý, neustále sa meniaci portrét - jeden z kľúčov, ktorý otvára dvere nielen do tejto tvorivosti ale aj obyčajného, mimoriadneho života, ktorý v nás trvá nerovnomerným a zvýšeným pulzom.
dr. Michał Burdziński Marec 2019 – marec 2020, Warszawa, Plock, Otwock, Katowice

 

Podujatie podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.